24. 8. 2011

Anarchizmus a hip-hop: rozhovor s britským rapperom Comrade Malonem

V hip-hope sa síce stretávame so sociálnym a politickým povedomím, no len zriedka sa tento hudobný štýl spája s otvoreným triednym bojom a libertínskou politikou. 22-ročný Comrade Malone sa pokúša zmierniť tento trend svojím albumom The Spontaneous Revolt LP. O živote a politike v hudbe s ním pokecal Ed Goddard z portálu libcom.org.
http://www.priamaakcia.sk/data/Image/Clanky/Licom/malono_face.png

Povedz nám niečo o svojom živote, dospievaní a o tom, ako si sa dostal k politike.
Vyrastal som v klasickom council estate (pozn. prekl. – sídlisko s domami a bytmi často s nízkou kvalitou a vo vlastníctve miestnej samosprávy) v severozápadnom Londýne, kde som prežil prvých dvadsať rokov života. Nepochádzam z „politickej“ rodiny; politika ma až do konca dospievania takmer vôbec nezaujímala. Keď sa v roku 2003 začala invázia do Iraku, študenti z mojej školy na protest opustili budovu, zablokovali cesty a razili si cestu až k parlamentu, aby tam vyjadrili svoj nesúhlas. Pre mňa to vtedy znamenalo voľný deň, kedy som mohol vypadnúť zo školy a ísť sa opiť do parku s kamošmi. Niečo to vo mne ale zanechalo a začal som oveľa viac premýšľať o tom, ako sú veci nahovno. Bol som čoraz kritickejší, až som sa dostal do bodu, kedy som spochybnil kapitalizmus ako taký. Začal som ho považovať za prvotnú príčinu všetkých týchto problémov.
Keď som mal 20, odišiel som z domu a rok som žil v nocľahárni pre bezdomovcov. Celý čas som bol nezamestnaný, bral podporu a bol z toho čoraz viac nasratý, rovnako ako chalani, ktorí tam bývali so mnou.
Nocľaháreň bola ako pasca. Dostať sa odtiaľ a získať sociálny byt sa dalo len s odporučením personálu. Človek sa teda musel podriadiť ich pravidlám a z podpory platiť každý týždeň poplatky za služby. Peniaze sa rýchlo míňali na jedlo a dopravu, keď som si hľadal prácu. Keď som začal mať nedoplatky za služby, dvakrát mi hrozilo vysťahovanie. Fakt husté zastrašovanie od ubytovacej „charity“! Mohol som si dať žiadosť o byt a zaradiť sa do zoznamu čakateľov na sociálne bývanie, trvalo by však niekoľko rokov, kým by som získal dosť bodov na byt, a aj potom by moja šanca bola veľmi biedna.
Prečo si album nazval The Spontaneous Revolt LP (Spontánna vzbura)?
Album sme urobili asi za dva týždne a chcel som, aby sa to odrazilo aj na názve, ktorý mal vyjadrovať aj jeho politický obsah. Spontaneous Revolt je odkazom na povahu albumu a spôsob, akým sme ho urobili.
Aké si mal doterajšie skúsenosti s britskou hip-hop scénou?
Do scény som sa dostal tak, že som chytil majk a podľa možností som čo najčastejšie chodil do bezplatného štúdia. Na hudobnej škole som nahral lacný song, ktorý sa rozšíril na kopírovaných CD-čkách a skončil v pirátskom rádiu. Začali ma pozývať na živé vystúpenia v rádiu a nakoniec mi zavolali z Kemet Entertainment Records, s ktorými som v roku 2006 podpísal nahrávaciu zmluvu. Keď som bol u Kemet, pracoval som s niekoľkými kvalitnými producentmi ako je Baby J, Joe Buddha a DJ Flip, a veľa som koncertoval.
Žiaľ, britský hip-hop zažil svoj vlastný malý ekonomický pád, keď sa skončilo s predstaveniami ako Kung Fu v Camdene či Speakers Corner v Brixtone, prestalo vysielať Itch FM, skončili Low-Life records aj Kemet. Nie sú tu nijaké voľné miesta a nikto nám len tak nedá „záchranný balíček“. Všetci sme teraz nadbytoční rapperi. Minulý rok som bol v kvalitnom štúdiu na Harley Street, teraz som v byte DJa Downlowa a žeriem vyprážané kurča s majonézou s príchuťou geta.
Ako anarchista, ktorý zastáva triedne stanovisko, sa dosť odlišuješ od iných sociálne uvedomelých rapperov. Čo si myslíš o prevahe nacionalistických, náboženských alebo pro-Obamovských postojoch v hip-hope?
Jednoducho odrážajú americké postoje. V politickom chápaní by sa niektoré dali označiť za ľavicové, ale ak chceš hip-hop viac orientovaný na problematiku triedneho boja, triedny boj sa najprv musí viac rozšíriť v spoločnosti. Hip-hop odzrkadľuje realitu, aká je tu teraz, či už ide o pouličné násilie, politickú uvedomelosť alebo názory typu „Voľte Obamu“.
Z ktorých radikálnych tradícií/hnutí čerpáš inšpiráciu?
Hnutia, ktoré ma inšpirujú najviac, sú vždy hnutia pracujúcej triedy organizované zdola, a často, aj keď nie vždy, hnutia založené na libertínskych princípoch. Vedomosti o tom, čo dosiahla CNT-FAI v 30. rokoch 20. storočia mi dodali istotu v presvedčení, že je možné vytvoriť samosprávnu spoločnosť vo veľkom. Dobrým príkladom je aj Maďarsko v roku 1956. Len ťažko nájdeš uvedomelý americký hip-hop bez zmienky o Čiernych panteroch. Na nich je inšpirujúce to, že išlo o organizovanie sa v uliciach. Ich programy prežitia veľmi pozitívne zmenili životy ľudí v komunite. Dnes sa často sústreďujeme na organizovanie na pracoviskách, ale nie dostatočne na komunitnú problematiku. V súčasnosti ma inšpirovali aj udalosti v Grécku.
Čo si myslíš o schopnosti anarchistického hnutia upútať pozornosť mladého človeka z pracujúcej triedy, akým si aj ty?
Anarchistické hnutie by malo začať robiť Skins parties (pozn. prekl. – britská televízna show, kde sa mladí ožierajú a majú sex) s chlastom a drogami zadarmo a zaviesť prísnejší štýl obliekania – výlučne kapucne, čiapky a tenisky! Ale vážne, je to o správnej komunikácii s ľuďmi. Ľudia v politických skupinách môžu mať skúsenosti a vedomosti, ktoré mladým z pracujúcej triedy chýbajú, a práve preto nie sú aktívni. Väčšia ľudí nepozná definíciu anarchizmu. Anarchistické hnutie by malo ľuďom povedať, o čo vlastne ide, a ukázať, že nemusia byť intelektuálne nadupaní, aby sa mohli zapojiť.
Aké máš plány do budúcnosti?
Nahrávať a vydávať ďalšie songy zadarmo pre ľudí. Väčšinu vecí budem robiť s DJom Downlowom, človekom, ktorý je mi spoločníkom, v štúdiu aj v krčme. Rád by som šiel na turné po Európe a vážne o tom premýšľam, ale nie tento rok. Teraz chcem len robiť hudbu zadarmo.

Žádné komentáře:

Okomentovat